Príbeh z poštárskej kapsy 3

Autor: Peter Herman | 10.6.2016 o 14:01 | Karma článku: 9,51 | Prečítané:  3535x

Do obedňajšej prestávky na pošte ostávalo ešte asi tridsať minút, pošta zívala prázdnotou, sedel som pri priehradke sám. 

Vedúca bola na akomsi školení, prepočítaval som známky a pokladňu, či mám všetko v poriadku a čakal,či sa neobjaví nejaký zákazník.

         Koncom mesiaca je na malej dedinskej pošte pusto, je dávno po dôchodkoch a sociálnych dávkach , len sem, tam sa ešte objaví nejaký oneskorenec s nezaplateným šekom , či dôchodca, čo si ráno neprišiel po svoje noviny.

         Tak predsa, ktosi ide, počujem buchnúť vonkajšie dvere do pošty a o chvíľu vchádzala do haly mladučká Rómka s dvomi malými deťmi. To väčšie, dievčatko, nie staršie ako štyri roky, posadila na lavicu a s tým menším na rukách , možno poldruharočným, prišla k okienku. Z vyťahaných, ušmudlaných teplákov, zhruba o dve čísla väčších ako by potrebovala, vytiahla dokrkvanú kartičku k účtu a občiansky preukaz a strčila ich do okienka.

         „Koľko tam mám?“ – opýtala sa ticho.

         „Deväť eúr“ – odvetil som, keď sa mi zobrazil stav účtu na monitore.

         „Nič, neprišlo?“, pýtala sa skôr viac seba ako mňa a chvíľu rozmýšľala. Otočila sa dozadu, kontrolovala staršie z detí, ktoré sa medzitým pustilo do pátrania v smetnom koši.

Kým rozmýšľala čo ďalej, bližšie som si ich obzrel. Na sebe mala len tričko neurčitej farby, ktoré už pár týždňov nevidelo práčku a bosé nohy nasunuté do gumených kroksov. Dosť chabé oblečenie na konci apríla, deti boli oblečené o čosi teplejšie, ale zato o nič čistejšie. S týmto zanedbaným oblečením kontrastoval účes, mladá Rómka bola pekne učesaná, vlasy v gumičke, žiadna Divá Bára.

         Znovu sa otočila k okienku , „ vyberiem sedem“. Bolo na nej vidieť, že to rozhodnutie nebolo ľahké, do ďalších dávok ostávali asi tri týždne.

         „Vyberáte?“, opýtal som sa pre istotu ešte raz. Nepozrela sa na mňa, upäto hľadela na balíček čokoládových keksov, čo som mal na stole.

         „Hej, vyberám, musím kúpiť jedlo pre deti“. Vyplnil som poukážku, dal jej ju podpísať a vyplatil cenných sedem eúr. K peniazom a ústrižku som ešte priložil aj balíček nedojedených keksov.

         „Ďakujem bars šumne, pán vedúci“, podala dievčatku keksy a pobrala sa z pošty. Sledoval som ich z okna, namierené mali rovno do obchodu oproti pošte. Už pár metrov od budovy bolo po mojich keksoch, ostal len prázdny obal na chodníku.

Čakal som, bol som zvedavý, či naozaj kúpi jedlo. O niekoľko minút už boli z obchodu vonku. Deti mali v rukách rožky, z tašky zavesenej na predlaktí vyčnieval chlieb, bolo tam ešte čosi, snáď mlieko, múka...Dnešok , možno aj nasledujúcich pár dní vydržia, možno ešte bude mať na ďalší podobný nákup a čo ďalej? Pôžička od úžerníka? Žobranie? V osade sa o nich nejako postarajú, ale lepšia budúcnosť ich v týchto Bohom zabudnutých biednych vatriskách, žijúcich len zo sociálnych dávok, zrejme nečaká.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?